Jaroslav

Je celkom zreteľné, že OSN zlyháva vo svojej základnej funkcii – zachovať medzinárodný mier a bezpečnosť (Charta OSN, čl. 1). Po roku 2000 je to už druhýkrát, kedy stály člen Bezpečnostnej rady OSN (BR OSN) vedie vojnu proti suverénnemu štátu bez prijatia príslušnej rezolúcie a ani samotná Rada, ani Valné zhromaždenie nemá žiadnu možnosť a bohužiaľ ani snahu ju zastaviť.

          Možno si niektorí pamätajú, ako bývalý minister zahraničia USA C. Powell presviedčal členov BR OSN o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, o mobilných výrobniach bojových otravných látok Saddámovými gardami, apod. V krátkej dobe sa to ukázalo ako výstavná lož. Treba podotknúť, že pán Powell ako generál mal v sebe ešte toľko cti, že sa pred svojou smrťou svetovej verejnosti ospravedlnil.

          Človek by povedal, že nastane v orgánoch OSN poučenie a najmä Rada prijme opatrenia k tomu, aby sa už nič podobné neopakovalo. Omyl… Teraz nás ruský fašistický nagelovaný elegantný dlháň ako predseda BR OSN presviedča o ukrajinskej agresii, o hrozbách pre Rusko zo strany kadekoho, o snahe riešiť problém mierovou cestou, o potrebe vrátiť strednú Európu pred rok 1992 a podobnými nehoráznosťami a klamstvami. Keby to nebolo smutné, bolo by to až úsmevné, ako urputne sa snaží svetovú verejnosť oklamať a presviedčať ju, že Rusko je vlastne chudák, ktorý sa iba bráni západnej agresii. Ukrajinská armáda už nie je ukrajinská, ale vojská NATO, ruskí okupanti nie sú okupanti, ale vlastenci… atď., atď. Jednoducho opakuje bláboly svojho šéfa. Poznámka: nie je vám to povedomé z verejných zhromaždení „za mier“, organizovaných na Slovensku?

          Lavrov sa snažil krátko po 24. februári 2022 nahovoriť svetu, že on ani netušil, že sa pripravuje „špeciálka“ na Ukrajinu. To by ale musel byť od roku 2010 v kóme, prípadne žiť trvalo na Marse, pretože najmenej od tej doby sa pripravoval scenár na likvidáciu Ukrajiny. Možno ale tušil, že sa z toho bude raz zodpovedať samotným Rusom a zrejme mal pred očami osud Mussoliniho a jeho frajerky Petacciovej z  Piazzale Loreto v Miláne z roku 1945, tak sa chcel vopred vyviniť. Alebo je mu jasné, že vojna bola posledným pokusom diktátora udržať svoju moc. Lenže boss Vladimír pozabudol, že to musí byť úspešná vojna, inak ho čaká osud všetkých diktátorov. No, Sergejovi už nič nepomôže, je aj tak plne zodpovedný. Inak – súkmeňovec Lavrov má „charakter“, jeho výroky o „konečnom riešení“ Donbasu plne korešpondujú s myšlienkami najvyššieho fašistu v dejinách.

          Aby mali Rusi podporu v OSN nielen od severokórejského pôžitkára Kima, riaditeľa kolchozu a účastníka protigorbačovského puču Lukašenka či íránského imáma, vypracoval Lavrov ruskú stratégiu rozšírenia vplyvu medzi tzv. rozvojovými krajinami, najmä v Afrike. V situácii, kedy sa západné agentúry z ekonomických dôvodov sťahujú z afrických krajín, ich kancelárie ihneď zaberajú ruské a nájomné firmy, ktoré zaplňujú uvoľnený priestor pre ruskú propagandu. Niektorí africkí predstavitelia už dnes sú presvedčení, že Rusko bolo napadnuté Ukrajinou, prípadne že samotné NATO zaútočilo na Rusko, ktoré – chúďa – sa iba bráni. Výsledkom je, že v OSN už 26 afrických štátov buď priamo podporuje Rusko, v lepšom prípade sa snažia o zdržanie. Niektoré už dokonca nemôžu inak, lebo ich Rusi držia ekonomicky aj vojensky pod krkom – majú na to svojho gastrošpecialistu Prigožina. Lavrov splnil úlohu murína, pretože v marci 2023 Putin mohol vyhlásiť ruský vplyv v Afrike za prioritu zahraničnej politiky.

          Najmenej predsedníctvo BR OSN a právo hlasovania v nej u členov, ktorí porušujú Chartu je to, čo by mala organizácia vo veľmi krátkej dobe vyriešiť. Aby agresor už nemohol vetovať mierové riešenia, aby agresor už nemohol riadiť najväčšiu celosvetovú organizáciu, aby agresor nemohol vydierať svet jadrovou hrozbou, aby sa agresor dočkal náležitého „ocenenia“ zo strany zástupcov sveta. Pravdupovediac, celá OSN zaslúži reorganizáciu. Aby mohla organizácia vymáhať svoje rozhodnutia, potrebuje k tomu príslušné orgány: justíciu, políciu, skutočné ozbrojené sily a nie štatistov, ktorí ignorujú vraždenie civilného obyvateľstva (Srebrenica, Rwanda…). Chcel by som byť optimista, no bohužiaľ, zostávam skeptikom.

Čo na to slovenská diplomacia?